One direction FOREVER!!!!

Ráno som sa zobudila okolo šiestej. Som zvyknutá, hlavne ak je škola.  S veľkou nechuťou som sa postavila z postele a pretrela si oči. Nechcela som spomínať na včerajší večer  prišlo mi zle. Jednoducho nie je dobrý pohľad na zabíjanie upíra, trhanie ho na kúsočky. Neverím, že to bol len sen, všetko som videla a zdalo sa mi to reálne, začala som veriť v nemožné. Rýchlo som tú spomienku vyhnala z mojej ospalej mysle. Radšej som sa postavila a prešla do kúpeľne. Tam som si vyčistila zuby a umyla tvár. Pomalým krokom som podišla k mojej skrini a šmátrala tam nejaké oblečenie na dnes. Presťahovali sme sa sem približne pred týždňom s rodičmi. Dnes idem prvý krát do novej školy. Nechcem vyzerať nejak vyzývavo, cítila by som sa trápne ak by všetci pozerali na mňa. A ak sa pýtate odkiaľ som mala priateľa, tak ten tu býva, spoznali sme sa cez internet, pár krát sme boli spolu vonku, ale ten včerajšok to bol koniec. Ako som mohla chodiť s takým dementom ako je on. K tomu sa stretneme aj v škole. Život je pes. Konečne som si vybrala šortky, ktoré sú tesné, ale  mám ich rada. Ďalej som si vybrala tielko na ramienka a na to som prehodila mikinu. Všetko som si obliekla a prešla do kuchyne. Na stole ma čakali raňajky a usmievavá mama. Dnešný deň bude hrozný, cítim to. Pozdravila som mamu a najedla sa. O pol hodinu sa uráčilo zísť aj mojej sestre Katy. Zívla si a posadila na stoličku pri barovom pulte. Taktiež ide so mnou do školy je mladšia o jeden rok. Mám 18 rokov a ona 17. Popohnala som sestru a nasadli do auta. Dnes nás vezie mamka. Čo sa so mnou deje? Ako mám na to prísť? Chcem príliš, ak chcem normálneho chlapa a odpovede? Asi áno, chcem veľa. Zastavili sme pred školou, rozlúčili sme sa s mamou a vydali vlastným svetom. Každá sme boli v inej triede. Dobre viem, že budem s Malikom v jednej triede. Sále bolí to čo urobil, ale skončil u mňa. Práve sme stretli na chodbe učiteľa, ktorý si náš všimol. „Ahojte, ste tu nové?“ spýtal sa opatrne. Obe sme nesmelo prikývli. Mala som strach, predsa je to len nové miesto. „Som Kasy ( čítaj kesy) Mclathing a toto je moja sestra Katy (keity),“ predstavila som nás. Učiteľ sa usmial. Obe sme mu ukázali naše poznámky, ktoré nám dala riaditeľka. Usmial sa zase, pripadá mi ako úchyl. „Slečna Kasy, idete so mnou a vy Katy idete na konci chodby druhé dvere v ľavo,“  vysvetlil. Jéjda, určite je triedny profesor. To som teda dostala. Kráčala som za ním, niekedy premýšľam, prečo mám taký strach, nie je dôvod. Všetko som zo seba zotriasla a strach zahodila preč. Zastali sme pred triedou, pred tým ako som stúpila dnu som sa riadne nadýchla. Pozrela som sa po triede. Zarazila som sa na jednom voľnom mieste, vedľa Zayna Malika. Moje srdce sa rozbúšilo, krv vrela, triasla som sa ako osyka, ale to stačí! Okríkla som sa.  Nemysli na to Kasy a ono to pomohlo, upokojila som sa. „Študenti chcem vám predstaviť Kasy, je to vaša nová študentka,“ prihovoril sa pán učiteľ. „Sadnite si tam prosím,“ ukázal na miesto vedľa kudrnáča. Tak som si vydýchla, nechcem  sedieť vedľa Zayna. Toto je ako trest alebo čo. Chodiť s ním do jednej školy byť s ním v jednej triede. Mám pocit, že niekoho zabijem. Chalan, ktorý sedel vedľa mňa mal kučeravé hnedé vlasy, vyšportovanú postavu, cez lem trička mu vidno tetovania, ktoré milujem. Nechcem vyzerať ako debil, ale na chalanoch ma priťahujú tetovania. Sadla som si teda na miesto vedľa neho. Otvorila som si zošit a tvárila sa, že píšem poznámky. Chudák márne to diktuje, na čo mi to je. Mám predsa knihu, z ktorej to môžem ofotiť. Môj spolu sediaci mi hodil na zošit papierik. Otvorila som to a prečítala *Som Harry, vidím že si nepíšeš poznámky!!* Čo? To mám ako chápať, chcem ma karhať či čo? Som tu prvý deň a už stretnem imbecila. Kde som sa to dostala? Zobrala som pero a odpísala mu *Si snáď moja mama? Načo by som si to písala? Môžem si to len ofotiť.* skrčila som papierik do malej guľôčky a strčila mu ju do ruky. S úsmevom si to prečítal s jeho nádhernými zelenými očami. Zazvonilo, konečne! Zdrhla som z triedy tak rýchlo, že to nik nezaregistroval. Kráčala som chodbou rovno k mojej pridelenej skrinke. Otvorila som ju a pozrela sa na rozvrh. Super matematika. Neznášam tento predmet. Zatvorila som skrinku a oprela sa o ňu. Moje oči spočinuli na Zaynovi, ktorý sa ku mne blíži. Prestala som dýchať, čo odo mňa chce? Načo sem ide? Moje srdce zrýchľovalo, kvapka potu po mojej tvári stiekla. Už tu bol, ten jeho falošný úsmev, to je tak nechutný človek. „Ahoj,“ povedal. Zo slušnosti som mu odpovedala. „Chýbam ti? Chýbajú ti tie tri mesiace so mnou?“ škeril sa. Čo si myslí, že mu odpustím? Zrazu som cítila môj hnev, išlo ma roztrhať, zaťala som päste. Zatajila som dych, čo to do riti... Hnev, ktorý sa vo mne brodil bol na neho. Jeho úškrn ma štval, všetko čo urobil včera vo mne vibrovalo. Je to ten najhorší hajzel sveta, vrátim mu to. Raz určite. „Si myslíš, že po včerajšku ti to odpustím! Na to zabudni, a nie vôbec mi nechýbaš ani tie tri mesiace!!“ škriekala som po celej chodbe. Všetci čo tam stáli sa pozerali na nás. „Ako keby za to môžem ja!“ zreval. Kľudni sa, bude to v pohode.. Ale pi*ču, to v pohode nebude! Serie ma ten chlapec, ako si to môže myslieť  ako sa môže vyhovárať. „Ak by si nechľastal jak cecek  tak by si si to pamätal!“ zase som kričala. Nemienim sa s ním hrať. Ak by to neurobil, nemusela som stretnúť toho upíra, nemusela som vidieť vlkolaka. Jednoducho by to neexistovalo. „Ja nechľastám!“ zvýšil hlas. To prehnal. Všetky plamene sa vznietli a poriadnu som mu strelila. „Zapamätaj si, ak to ešte raz urobíš, neprehovorím, ako som s tebou mohla chodiť štyri mesiace!“ zhúkla som. Naštvaná som odišla do triedy. Čo to do pekla má znamenať, je mimo či čo ? Nech mi dá pokoj, vždy sa to musí mne stať. Čo som komu urobila?