One direction FOREVER!!!!

Lenže nebol to sen. Šteklila ma skutočná realita. Nič sa jej nevyrovná. Sama neverím tomu čo vidím, vidím vlka, ktorý ma cez dva metre. Ako môže toto existovať? Som si istá, že som sa niekde neztrepala a nebuchla do hlavy? Prečo ja? Čo mám s nima spoločné? Stále spracúvam fakt, že  vidím vlka, alebo vlkolaka. Tá myšlienka ma pohltila. Čo ak ho poznám, ale nie, nemožné. Zase tie moje trápne rozhovory sama so sebou. Pripadám si ako blázon. Neverím ani vlastným očiam. Vlk sa približoval k upírovi, jeho vrčanie sa každým krokom zosilňovalo. Jeho pevné telo sa hýbalo do rytmu dunenia jeho láb. Zočí mu sršala zlosť, túžba po jeho krvi, túžba po jeho bezmocnom tele. Nebodaj toho vlka chápem?! Načisto mi preskočilo? Čo... jednoducho tomu nechcem veriť. Nikdy by som nepovedala, že uvidím nadprirodzené bytosti v 21.storočí. „Vlkolak, si ma prekvapila,“  uškrnul sa upír.

Nechápem o čom to rozpráva, nemám ani poňatia kto to je alebo čo je to. Nemám ani čas, potrebujem sa dostať domov. Táto noc nemala takto skončiť, ak by som ostala doma nič by sa nestalo. „Neviem o čom to točíš,“ odvrkla som s nadvihnutým obočím. Jeho krvavé oči, pasili po mojej krvi. Rozbehol sa po mne a skoro ma mal. Celým telom mi prebehol mráz. Nikdy som si svoju smrť nepredstavovala takto. Čakala som na jeho uhryznutie ale ono trvalo. Otvorila som oči a pozrela sa na neho. Ten vlk ma zachránil. Moje oči sa roztiahli a moje ústa otvorili. Ako to, že mi pomohol vlkolak, nepoznám ho a možno ani nebudem. Vlk sa ho snažil uhryznúť, ale upír ho celou silou odkopol do kmeňa stromu. Preľakla som sa, zbytočne som sa bála. Postavil sa a pomalým ale aj hlasitým krokom kráčal k nemu. Jeho špicaté tesáky sa chystali zaútočiť, podarilo sa mu ho dostať na chrbát. Skoro ho upír pohltil jeho uhryznutím, teda ak by mu v tom nezabránil ďalší vlk. Nádherný šedý, oči krásne modré a nebol sám. Dá sa to nazvať smečka vlkov, respektíve vlkolakov. O týchto bájnych mýtoch som čítala, premieňajú sa kedy chcú. Človek sa stane vlkolakom ak ho dáky pohryzne. Priznám sa milujem takéto poviedky, lenže teraz si musím uvedomiť, že som v reálnom svete, žiadna fantazy. Obaja ho trhali na márne kúsky, ktoré neposkladá ani obyčajný smrteľník. Myslím, že je načase veriť v nadprirodzené bytosti, ktoré obývajú našu planétu Zem. Zmierim sa s tým, zachránil ma vlkolak a chcem vedieť kto to je. Dobre viem, moja otázka sa sama nezodpovie a musím pátrať. Jednoducho ma to dostalo, zaoberám sa veľa tými vlkmi. Už od malička ich mám rada a snažím sa zistiť viac o ich histórii, ale vlkolak je väčšie sústo, niečo tajomné ale ja záhadné. Kým som sa spamätala boli preč. Ostala som tam sama, ale ten pocit prenasledovanosti ma neprešiel, dobre viem že ma niekto sleduje.    Nedokážem sa zbaviť toho pocitu. Všetko čo sa v poslednej dobe deje na okolí, je na nič. Snažím sa s tým vysporiadať, ale ono to nejde. Všetko to na mňa doľahlo. Môj priateľ sa ukázal ako hajzel, rodičia stále niečo zatajujú, stretávam nadprirodzené bytosti či javy. Za chvíľu mi pukne hlava. Radšej sa vyspím, predsa zajtra je múdrejšie ráno. Toto si vravím, ak sa mi nechce spať. Vždy to zaberie. Pobrala som sa v ceste domov. Ani na chvíľu som nezaváhala a pokračovala som v ceste domov.

Keď som konečne zaľahla, premýšľala som. Radšej na toto všetko zabudnem. Áno, presne tak zabudnem a nikdy o tom rozprávať nebudem. Nemám najmenší dôvod.

PS: Odo dnes bude pridávaná táto poviedka na tento blog, keďže Blog Vicky bol zrušený